Napísali o nás

Ako sa podarilo v zapadákove vybudovať prestížne gymnázium

Možno by bolo vhodné napísať teraz v lete niečo o takej knihe, ktorú si čitateľ môže zobrať so sebou na dovolenku a užiť si ju.

 

Budova Evanjelického gymnázia Tisovec v roku 2016. Foto: TASR/Branislav Caban

Lenže tento text bude o knihe, po ktorej sa ani veľmi nedá siahnuť, je len pre istý okruh ľudí a navyše je to kniha o škole, takže cez prázdniny by sa o niečom takom nemalo vôbec písať.

Napriek všetkým logickým argumentom mám silnú potrebu napísať o knihe, ktorá sa volá Čriepky spomienok na školu zázrakov. Spomína sa v nej na školu, ktorá sa rozbehla v školskom roku 1992/93 v Tisovci. Je to bilingválne Evanjelické gymnázium Tisovec (EGT), ktoré bolo od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia experimentom v mnohých oblastiach.

Nielen v tom, že to bolo jedno z prvých bilingválnych gymnázií, že jeho zriaďovateľom bola cirkev, ale najväčší experiment bol v tom, že prestížna škola vznikla v Tisovci.

Mestečko má síce bohatú históriu, bolo to mesto Štefana Marka Daxnera aj Vladimíra Clementisa, ale dnes má iba 3720 obyvateľov, leží mimo hlavných ciest a jeho význam upadá.

Je to veľký príbeh s otvoreným koncom.

Otvorená reflexia

Škola mala dodať mestu aj lesk, ktorý by pripomínal časy, keď odtiaľto Daxner bojoval za prvé slovenské gymnáziá a vlastne aj za záchranu národného hnutia Slovákov.

Navyše škola mala – a aj to urobila – pritiahnuť do mesta talentovanú mládež, ako aj amerických učiteľov a dobrovoľníkov. Už to teda nemal byť zapadákov alebo skôr úplne jedinečný zapadákov, v ktorom sa vzdeláva, kultivuje a výchova budúca elita spoločnosti.

Ako sa to všetko dialo, to sa človek dočíta v spomienkach mnohých, čo sa na tom tisoveckom zázraku podieľali, ale pre mňa najzaujímavejšia bola tá časť, kde reflexiu celého diania robí prvá a dlhoročná riaditeľka tejto školy Helena Pašiaková.

Je to veľmi akčná, energická, organizačne talentovaná žena s istým druhom podmanivého šarmu a so schopnosťou sieťovať ľudí po celom Slovensku aj v USA. Ona je tým človekom, ktorý stojí sa úspešným príbehom rozvíjajúcim sa tridsať rokov. Ocenil ju aj prezident Andrej Kiska, ktorý jej udelil Medailu prezidenta Slovenskej republiky. Mimochodom, slovenskí prezidenti zvyčajne zavítali aj do Tisovca.

Dlhoročná riaditeľka EGT Helena Pašiaková preberá Medailu prezidenta SR z rúk prezidenta Andreja Kisku v januári 2016. Foto: TASR/Martin Baumann

Dnes je už Helena Pašiaková dôchodkyňa, ale stále veľmi aktívna, aj preto pripravila túto knihu spomienok a sama sa pokúsila o nie veľmi pietnu, skôr otvorenú reflexiu celej tej cesty k prestížnej škole.

Nič nemaľovala naružovo, nie je to jej letore vlastné. Naopak, dokáže byť k tým svojim kruhom veľmi kritická a nemá problém otvorene písať aj o sklamaniach, chybách a neúspechoch. Hoci na históriu školy, ktorú zakladala a roky viedla, je stále veľmi hrdá. No vie, že nie každému jej energické líderstvo sedelo a že konflikty boli súčasťou jej života. Bola na ne prekvapivo dobre vybavená aj pripravená.

Priznáva, že sa občas cítila – napríklad na cirkevných stretnutiach – ako bosorka hodná upálenia. Neúprosne totiž razila svoju cestu a často musela ísť aj proti ľuďom, ktorých si vážila. Stretla sa aj s rôznymi obvineniami, napríklad že vyhnala farára, alebo si o sebe na špeciálnej webovej stránke čítala, že je to pomstychtivá, zákerná žena.

Nedala sa však zastrašiť ani odradiť a mnohé boje dotiahla do úspešného konca. V niektorých priznala aj prehru, niečo aj nevyšlo. Nepodarilo sa napríklad udržať osemročné gymnázium, zrekonštruovať Sokolovňu a škole veľmi chýba internát, bývanie po privátoch je problematické.

Stabilný záujem o latinčinu

Osobná spomienka: keď sme kedysi dávno, bolo to v roku 2007, písali s kolegom Martinom Hanusom článok o tom, ako sa v niektorých západných krajinách oživuje záujem o vyučovanie latinčiny a prečo je dobré vyučovať aj taký na prvý pohľad „neužitočný“ jazyk ako latinčina, pátrali sme, či tento jazyk na nejakom gymnáziu ešte berú vážne a či sa z tohto jazyka niekde aj maturuje.

Tak sme natrafili na tisovecké evanjelické gymnázium a na pani riaditeľku Helenu Pašiakovú, ktorá latinčinu aj vyučuje. Zaskočila nás svojou pokojnou vetou: „Záujem o latinčinu je pomerne stabilný.“

Latinčina sa vyučovala v 4. a 5. ročníku ako voliteľný predmet dve hodiny týždenne a takmer každý rok si tento predmet niektorí študenti vyberali ako svoj maturitný, takže časť tisoveckých gymnazistov učilo tri cudzie jazyky – angličtinu, francúzštinu a latinčinu. A pani riaditeľka ešte dodala, že by privítala renesanciu latinčiny aj u nás.

Potom sme s ňou robili rozhovor v roku 2016, keď učitelia štrajkovali za vyššie platy, a pani riaditeľka nám vtedy hovorila, že mnohí absolventi tisoveckého gymnázia, ktorí vyštudovali v zahraničí, by sa aj chceli vrátiť a učiť na tejto škole, no kvôli nízkym platom to nemohli urobiť.

Nasledujúce roky sme spolu občas viedli zaujímavé rozhovory o tom, či má šancu prežiť prestížna škola v zapadákove, takto ona sama nazýva Tisovec.

Táto myšlienka mi znova zišla na um, keď tohto roku smutne skončila stredná umelecká škola v Kremnici.

A tak sme opäť s Helenou Pašiakovou preberali tému, či je to výhoda, keď takéto gymnázium funguje v maličkom mestečku. Opäť mi zopakovala, že toto štúdium je jedinečné v tom, že študenti musia byť tvoriví a aktívni.

Keď chcú vidieť dobré filmy, musia si sami založiť filmový klub; keď chcú dobré divadlo, musia si ho sami vytvoriť; keď chcú športovať, musia si založiť vlastný oddiel, keď chcú ples, treba ho zorganizovať. A to všetko sa študentom a škole naozaj darilo. Nemohli sa spoliehať, že im všetky kultúrne, spoločenské či športové potreby uspokojí mesto.

Tak trochu bláznivá myšlienka

Keď Helena Pašiaková odovzdala vedenie školy po 25 rokoch svojej nástupkyni, pripravila knihu, v ktorej zachytila, ako sa tisovecká škola zakladala, ako sa vzmáhala, trápila, rozkvitala a na akých rôznych križovatkách stála.

Ako vlastne vznikla myšlienka, že jedno z dvoch bilingválnych gymnázií, ktoré zriadi hneď začiatkom deväťdesiatych rokov evanjelická cirkev, bude v Tisovci?

Celé to vraj bola náhoda. Rodák z Tisovca a veľký lokálpatriot Miroslav Kuchta raz vraj cez plot susede prehodil poznámku, že v opustenej a schátranej budove meštianky by sa malo zriadiť bilingválne evanjelické gymnázium. Myšlienka sa začala šíriť.

Helena Pašiaková bola vtedy učiteľkou v Hnúšti, ale aj viceprimátorkou Tisovca. Spolu so svojou priateľkou Ľudkou Rešutíkovou sa pustili do práce.

Myšlienka našla podporu vo vedení mesta aj u miestneho evanjelického zborového farára Mojmíra Zúrika. Vtedajší generálny biskup ECAV Pavol Uhorskai bol vraj najprv k myšlienke skeptický, ale napokon mal k škole milý, starostlivý a otcovský vzťah.

Veľká podpora prišla od vtedajšieho ministra školstva Jána Pišúta. Ten 5. marca 1992 povolil zriadiť školu a generálny biskup ECAV Pavol Uhorskai 27. apríla 1992 vydal zriaďovaciu listinu.

Bolo to len druhé bilingválne evanjelické gymnázium na Slovensku, to prvé vzniklo v roku 1991 v Bratislave. A všetko to bol experiment, kde bolo treba veľa improvizácie, tvorivosti aj odvahy.

Helena Pašiaková spomína, že jej ani vo sne nenapadlo, že to ostane na jej pleciach. Plánovala vtedy pracovať len na pol úväzku v Hnúšti, aby sa mohla venovať mladšiemu synovi, ktorý išiel do prvej triedy.

No 1. augusta 1992 dostala práve ona menovací dekrét riaditeľky školy a tento záväzok trval napokon dlhých 25 rokov. S humorom priznáva, že vtedy, keď sa stala riaditeľkou bilingválneho gymnázia, ani nevedela po anglicky, všetko musela doháňať rýchlo, no s veľkou podporou ľudí zo spriaznených protestantských cirkví v USA.

 

Pre koho je tá škola?

 

Helena Pašiaková spomína, že na začiatku nebolo jasné, komu je škola určená.

„Len príslušníkom vlastnej cirkvi alebo je otvorená všetkým?“ Dnes už s nadhľadom spomína: „Vyčítali mi, že žiaci, stredoškoláci, netrávia prestávky počas Adventu v tichej modlitbe, ale sú hluční a behajú. Vyjadrili nespokojnosť, že žiaci v prvom roku štúdia ešte nie sú rozhodnutí študovať teológiu. Ak má takúto predstavu o poslaní a fungovaní cirkevnej školy laická verejnosť, je to do istej miery pochopiteľné, ale ak ju majú aj členovia cirkvi, je to už v samotnom počiatku existencie školy riziko možných budúcich konfliktov.“

Očakávania zriaďovateľa teda boli nereálne, ale faktom je, že škola vychovala viacerých evanjelických teológov i kňazov. No nebolo to jej prvotné poslanie, to bolo v kvalitnom vzdelávaní a dobrej výchove.

Škola vznikla z veľkého nadšenia rodičov, študentov, prvých učiteľov, zamestnancov školy, ale aj dobrovoľníkov, ktorí sa v USA nadchli projektom v Tisovci, prišli si to aj osobne pozrieť a potom horlivo organizovali zbierky, prijímali študentov do svojich rodín a mnohí aj osobne chodili do Tisovca pomáhať.

Niektorí Američania pomáhali s organizačnými vecami, niektorí vyučovali a niektorí brigádovali pri rekonštruovaní starej schátranej budovy meštianky.

„Rekonštrukcia budovy našej školy je unikátnym projektom. Podieľalo sa na nej osobne viac ako 400 dobrovoľníkov, členov cirkevných zborov z USA a Kanady. Boli rôzneho veku, väčšinou starší, aktívni dôchodcovia, ale i študenti. I profesijne boli skupiny veľmi rôznorodé. Vedúcimi boli väčšinou zboroví farári, najmä pri väčších skupinách, keď cirkevný zbor mal takúto misijnú prácu v programe, čo je u amerických kresťanov nie nezvyčajné a je súčasťou ich kultúry. Mnohí mali skúsenosti z misijnej práce v zahraničí, najmä v Strednej Amerike. Postkomunistická krajina bola zaujímavou príležitosťou aj pre ich osobné poznanie.“

Portrét Američanky Julii Ballantyne, jednej z prvých učiteliek Evanjelického gymnázia Tisovec. Foto: TASR/Branislav Caban

Dobrovoľníci prichádzali na dvojtýždňové turnusy a pracovali na rekonštrukcii. Bývali zväčša v domácnostiach študentov gymnázia. Vznikli tým priateľské väzby a žiaci robili tlmočníkov aj hostiteľov, čo im ponúklo možnosť konverzovať v angličtine a organizovať voľnočasové aktivity pre amerických dobrovoľníkov. Mnohí sa opakovane vracali, lebo väzby na región a ľudí už boli silné. Navyše Američania na vlastné oči videli, že tento projekt je perspektívny a nezlyhá. Nebolo to celkom bežné.

Škola mala vždy aj amerických učiteľov, od troch do osem, hneď v prvom školskom roku prišli šiesti.

Pomocníkov z USA vysielali do Tisovca dve protestantské cirkvi LCMS (Lutheran Church-Missouri Synod) a ELCA (Evangelical Lutheran Church in America). „Naša škola bola vnímana ako ,missourácka‘, mali sme odtiaľ viac lektorov a hlavne LCMS finančne a dobrovoľníkmi pomáhala pri rekonštrukcii budovy,“ píše Helena Pašiaková.

Na škole sa pre túto stálu prítomnosť Američanov tradične po vyučovaní slávil aj Deň vďakyvzdania. Inšpirovaní americkými školami začali v Tisovci pri ukončení štúdia používať aj taláre so špeciálnymi čapicami, ako je to bežné v USA.

Dokonca tu jeden čas prebehol aj experiment so školskými uniformami, ktorý sa však neosvedčil.

No časom začala mať škola nálepku „americkej školy“. A Helena Pašiaková zaregistrovala, že to už je pre niekoho problém. „Po očarení z nového a predtým zakázaného, proamerické nadšenie ochabovalo, postupne sa menilo, až už niektorých prešlo do negatívneho postoja.“

Veľkú zmenu zaznamenala aj v postoji rodičov k škole. Kým v prvých rokoch prichádzali rodičia na brigády a snažili sa všemožne škole pomáhať, dokonca ju ako riaditeľku často odbremeňovali od náročných vybavovačiek, postupne vzťah rodičov ochladol, ba sa stretávala aj s nevhodnou či agresívnou komunikáciou.

Kde sú evanjelickí učitelia?

Helena Pašiaková píše aj o najväčšom probléme školy – nájsť dobrých evanjelických učiteľov, ale aj evanjelického psychológa, ba dokonca aj školského spirituála.

Ideálnym stavom by bola situácia, ak by bol pedagogický zbor majoritne evanjelický. „Ale nežijeme v ideálnom svete a spoločenský status učiteľa a materiálne zabezpečenie napriek verbálnym deklaráciám všetkých doterajších vlád o dôležitosti vzdelávania stále klesá,“ píše Helena Pašiaková a spomína veľkú fluktuáciu učiteľov, hoci ona sama prebúrala tabuľkové platy založené na starnutí, a nie na reálnom výkone učiteľa. Ale priznáva, že ani to nepomohlo.

„V evanjelickej tlači, v rozhovoroch, v médiách, na konventoch som sa pýtala: ‚Kde ste evanjelickí učitelia?‘ a vyzývala som, aby sa hlásili do našej školy. Po mnohých, niekedy i kurióznych skúsenostiach, som musela skonštatovať, že naše evanjelictvo sa končí pri otázke, koľko za to, a pri poznámke, že Tisovec je ďaleko.“

A ešte smutne dodala: „A tak ako som sa pýtala, kde sú evanjelickí učitelia, tak sa pýtam, kde ste, psychológovia.“

Problémom bolo aj vyučovanie náboženstva, kde sa predpokladalo, že ono sa bude vyučovať v angličtine, to znamená, že ho budú vyučovať dobre pripravení americkí učitelia.

„Vo vyučovaní náboženstva bolo nebezpečenstvo, ktorému sme sa na začiatku aj tak nevyhli. Boli tu dva diametrálne odlišné prístupy – letný tábor, ľahké, veselé hodiny s gitarou alebo bohoslovecká fakulta, akademický prístup a náročnosť.“

Náboženstvo bolo povinným vyučovacím predmetom, rovnocenným s inými predmetmi, žiaci si ho vyberali aj ako voliteľný maturitný predmet, preto muselo jeho vyučovanie spĺňať isté štandardy. „Postupne sme získavali skúsenosti. Boli sme schopní reflexie. Problém sme pokladali nie za prekážku, ale za výzvu a kreatívne sme ho riešili. Tak sme profesionalizovali našu prácu.“

Čo s inovercami?

Helena Pašiaková tiež píše, že keď začiatkom deväťdesiatych rokov padol monopol štátu vo vzdelávaní a prelomila sa idea jednotnej školy, evanjelická cirkev síce na túto situáciu promptne reagovala a verná duchu svojich hodnôt a tradícií s dôrazom na vzdelanie a výchovu začala aj rýchlo a aktívne konať. No bola cirkev ako zriaďovateľ škôl pripravená na túto úlohu?

Spomína, že chýbala koncepcia strategickej vízie evanjelického školstva aj krátkodobé plány a nebolo vyriešené ani vyučovanie náboženstva či postavenie školského špirituála a jeho materiálne zabezpečenie.

A dôležitá bola aj otázka, či majú byť evanjelické školy evanjelickými alebo pre evanjelikov.

„Dobre myslený zámer našej cirkvi o desaťpercentnom počte inoveriacich žiakov, neskôr zmenený na 20 percent, sa ukázal ako nereálny a v konečnom dôsledku škodil školám i cirkvi. Zvlášť pre našu školu to bola kardinálna otázka s výbušným emocionálnym nábojom a vinie sa ako červená niť celými dejinami našej školy,“ píše úprimne Helena Pašiaková.

„Nech sme sa akokoľvek snažili, propagáciou, informačnými kampaňami, pozývaním evanjelických duchovných na dni otvorených dverí, na rôzne akcie..., nikdy sme nedosiahli určených a želaných 90 percent, neskôr 80 percent evanjelických žiakov. Reálne čísla, ktoré zodpovedali i percentu evanjelikov zo všetkých prihlásených žiakov, sa pohybovali v rozmedzí 40 – 60 percent.“

Helena Pašiaková neverí, že sa dá splniť kvóta evanjelických žiakov, dokonca videla formalizmus, keď žiaci doniesli potvrdenie od svojich zborových farárov, že sú aktívni evanjelici, no nebola to pravda. V skutočnosti neboli aktívni vo svojich zboroch a pravidelná návšteva služieb Božích nebola u nich zažitá, nebola prirodzenou potrebou a činnosťou. Preto videla jediné riešenie: misijný rozmer kvalitnej evanjelickej školy.

„Od začiatku sme riešili, ako zladiť aj túto formu misijného pôsobenia školy, ale rigoróznymi opatreniami nedosiahnuť opak.“

Píše, že túto dilemu vyriešil fakt, že tisovecký evanjelický chrám je veľmi chladný, a tak sa školské služby Božie modifikovali a konali v kinosále, ktorá susedí so školou. Boli zaradené do rozvrhu hodín a boli povinnou súčasťou vyučovania. No misijný rozmer pomáhali posilniť aj iné aktivity, kde sa hovorilo o otázkach z duchovnej sféry, debatovalo a spievalo sa s gitarou. Významnú úlohu zohral Bohdaň Hroboň.

Spoločenská výchova aj pre rodičov

No misijný rozmer školy videla a presadzovala Helena Pašiaková aj v inej – nielen v duchovnej – oblasti. Škola sa zamerala aj na spoločenskú výchovu a etiketu, lebo chcela, aby v tom ich vzdelávaní bola aj noblesa. Tá patrila aj k úprave škole, vyhýbali sa napríklad gýčovým tablám, ale aj nevhodnému oblečeniu.

Helena Pašiaková spomína, ako nepripustila k maturite žiačku s hlbokým výstrihom, kým si nedala cez plecia jej šatku.

Dobový pohľad na budovu Evanjelického gymnázia Tisovec. Foto: egt.sk

Škola si dávala záležať na tom, aby sa jej žiaci vedeli správať, poznali etiketu a vedeli sa vhodne obliecť, dokonca aby zvládli plesy či iné spoločenské podujatia. Sami si vypracovali aj plán takéhoto vzdelávania a vyučovali ho hneď v prvom ročníku. Študent musel vedieť aj svojím správaním či oblečením dôstojne reprezentovať školu.

Isto to nebola ľahká misia, ale Helena Pašiaková píše, že časom narazili na rodičov, ktorým takáto výchova chýbala. A tak vzdelávali cez deti aj rodičov.

„Rodičia si to možno ani neuvedomovali, ale svojím zlým príkladom marili náš výchovný zámer. Na spoločenskom podujatí je mamička oblečená v módnom hite, v roztrhaných rifliach, otecko príde do kostola v bermudách. Pri komunikácii ruky vo vreckách a žuvačka v ústach tiež neboli ojedinelé. Pri tomto pokuse kultivovať vonkajšiu stránku spoločenskej interakcie našich rodičov sme diplomaticky využili ich deti, ktoré si pripravili pre rodičov na rodičovskom združení prezentáciu zo základov etikety. Bol to dobrý zámer, ale o jeho účinnosti môžem pochybovať.“

Snaha „dovzdelať“ rodičov v etikete vyvrcholila v tom, že škola vydala príručku s názvom Vademecum EGT parentis, teda Príručka rodiča EGT.

Urobiť z nevýhody prednosť

Škola žala veľké úspechy v medzinárodných súťažiach, darilo sa jej spevokolu, debatnému klubu, športovcom či školským firmám, ktoré len ťažko hľadali konkurentov v programe založenom na Baťovom princípe, pretože aplikovaná ekonómia bola dôležitou súčasťou vzdelávania.

Hovoríme v minulom čase, hoci škola stále existuje – ale knižka je o spomienkach na to, čo bolo a ako bolo.

V spomienkach dáva bývalá riaditeľka EGT odpoveď aj na otázku, či má škola v zapadákove budúcnosť: „Ak má riaditeľ víziu, získa si pre ňu širokú podporu, dokáže z nevýhody geografickej izolácie a obrazu miesta ako zapadákova urobiť prednosť a ponúknuť atraktívny program reagujúci na potreby budúcnosti a nie zotrvávať v prekonaných modeloch minulosti.“

A pripomína aj to, že táto škola má vo svojich génoch reformného ducha, zmysel pre dobrodružstvo a je dôkazom, že zázraky sa dejú.

Helena Pašiaková nemá rada otázky na to, kto sú mediálne známi absolventi tisoveckej školy, hoci takí sú.

Pravdou je, že mnohí jazykovo dobre vybavení absolventi EGT študovali v zahraničí a mnohí tam aj skončili. Preto konštatuje: „Ako čas plynie, prichádzam k poznaniu, že najväčšími hrdinami pre mňa sú tí, ktorí sa po štúdiu a pobyte v zahraničí vrátili domov, najmä do zaostalých regiónov, a tu sa usilujú odovzdať, čo sa naučili. Držím im palce, aby to nevzdali.“

Ukončime toto pojednanie o EGT veľmi vtipným príbehom, ktorý mňa osobne mimoriadne pobavil, lebo sa týka jedného z absolventov tejto školy Daniela Majlinga. (Nedávno sme v Postoji písali o výbornom predstavení v SND na základe Timraviných poviedok s názvom Deti, ktorého je práve on spoluautorom.)

Timrava v SND - O deťoch, ktoré sú zbožňované, odcudzené či prehliadané, a ešte je ich aj málo

Je to taký zaujímavý jav. Timrava nie je známa najmä ako dramatička, ale divadlá ju vyhľadávajú čoraz častejšie.

Tisovecké gymnázium každý rok v Advente chystalo tradičný Vianočný príbeh v slovenčine a angličtine. Pripravovali ho samotní študenti a obsahom nemusel byť len klasický biblický príbeh, vianočné posolstvo si mohli transformovať do súčasných pomerov.

Predstavenie malo veľký úspech, a to nielen v Tisovci, pozvánka tradične prichádzala aj z Rimavskej Soboty.  „Po tom, ako Daniel Majling poňal scenár kreatívne a avantgardne, pozvanie sme už nedostali,“ spomína Helena Pašiaková.

Rimavskosoboťania teda vôbec neocenili rozvíjajúci sa talent nášho špičkového dramaturga a dramatika, ktorý stojí za tými najlepšími titulmi aj v dnešnom SND.

Text: Eva Čobejová, KREATÍVNY DENNÍK POSTOJ