Paradoxne, pre koronu sme boli schopní stretnúť sa vo väčšom počte než pri tradičnom osobnom stretnutí.
Pomaturitné stretnutie, tradičná spoločenská aktivita, je súčasťou našich životov. Vyvoláva v nás množstvo emócií spôsobených nostalgiou, radosťou, hrdosťou, prípadne frustráciou zo zmarených životných príležitostí, podľa situácie, v akej sa ocitneme.
Ako učiteľka považujem pomaturitné stretnutia za test, či sa dielo podarilo. Na rozdiel od svojej kaderníčky nevidím okamžite výsledok svojej práce. Dobrým výsledkom našej učiteľskej práce nie je dobré vysvedčenie, ale dobrý človek. To sa nemusí ukázať okamžite, dozrievanie potrebuje svoj čas, životné skúšky.
Výsledok sa môže objaviť neskôr. Práve pomaturitné stretnutia sú zrkadlom našej práce. Môžeme ich poňať ako korekciu nášho snaženia, môžu byť i malou sondou, ktorá v mikrosvete reflektuje spoločenské dianie, prípadne, a to my učitelia veľmi potrebujeme, sú povzbudením, motiváciou a získaním dobrého pocitu, že sme sa nenamáhali nadarmo.
Tieto všetky atribúty naplnilo nedávne pomaturitné stretnutie.
Koľko je u vás hodín?
Každé stretnutie je výnimočné, milé, ale toto v histórii školy získalo prvenstvo Nechcene a neplánovane ho spôsobila koronakríza. Namiesto stretnutia v tehlovej budove školy sme sa stretli online, teda vo virtuálnom priestore.
Výborný nápad iniciátorky Biby, ktorá ani po dvadsiatich rokoch nezaprela svoju aktivitu a líderske schopnosti.
“Hádam sme už pochopili, že dištančné vzdelávanie sa nemôže stať dominujúcim prvkom našej edukačnej stratégie.„
Stretol sa silný ročník 2000. Boli silní akademicky. V externej maturite z angličtiny na prvých piatich miestach boli tri žiačky školy. Silní v schopnosti uplatniť sa profesionálne vo veľkej konkurencii v oblastiach, ktoré vyštudovali.
Silní vo vzájomnej spolupatričnosti, ktorú si vypestovali v atmosfére menšej internátnej školy, kde sa zišli z rôznych oblastí Slovenska. Silní v hodnotovej orientácii, ktorej základ tvoril kresťanský charakter školy, ktorý dokázali prirodzene pretaviť a žiť vo svojich životoch.
Bolo to výnimočné stretnutie so zaujímavými ľuďmi, žijúcimi na troch kontinentoch. Paradoxne, pre koronu sme boli schopní stretnúť sa vo väčšom počte než pri tradičnom osobnom stretnutí. Bolo až dojemné, akí boli Európania tolerantní a ohľaduplní pri rešpektovaní časových posunov v Amerike a Austrálii.
Z pohľadu malej sondy reflektujúcej spoločenské dianie toto stretnutie nastoľuje otázky, ktoré sú aktuálne v súčasnosti. Omnoho skôr, ako sa to stalo všeobecným trendom, sme my, bilingválne školy, zaznamenali odchod našich absolventov na štúdium do zahraničia.
Čo by nebolo až také zlé, ak by sa po absolvovaní dobrých škôl vrátili domov. Vieme, že sa nevracajú. Neskoro sme sa spamätali a teraz lamentujeme. Ostať len pri lamentovaní a nekonať je tragédiou pre našu spoločnosť.
Chceme sa stretávať
Po počiatočnom nadšení z dištančného vzdelávania, ktoré sa vyhlasovalo takmer že nie za budúcnosť vzdelávania samého osebe, sa dostávame z oblakov naspäť na zem.
Hádam sme už pochopili, že dištančné vzdelávanie, aj keď nemôžeme a nesmieme ignorovať nové technológie vo vzdelávaní, sa nemôže stať dominujúcim prvkom našej edukačnej stratégie.
Človek je spoločenský tvor a potrebuje priamy sociálny kontakt. Tým viac v období svojho formovania, v období školskej dochádzky. Zatvorené školy nám to jasne, presne, na tvrdo ukázali.
K desiatim negatívnym následkom zavretia škôl by sme mohli pridať ešte jedenásty následok – zánik pomaturitných stretnutí. Obrazovka a myš počítača majú predsa len obmedzené spomienkové možnosti.
Pomaturitné stretnutie bolo výborné. Tešíme sa na budúce, ktoré, ako si všetci želáme, má byť prezenčné.
Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/22561099/pomaturitne-stretnutie-sme-si-dali-vo-virtualnom-priestore.html
23. dec 2020 o 11:11 Helena Pašiaková, autorka je bývalá riaditeľka Evanjelického gymnázia v Tisovci