Príhovor absolventa, Michala Šalagu (1993 -1998)
Milí Murtinovci Alena a Igor, ctené dámy, vážená pani riaditeľka, milá Helena, milá Ľubomíra, milá Tatiana, milá Jaroslava, und zu guter Letzt, liebe Ortrud.
Možno trochu familiárnejšie, ako bývalo kedysi zvykom, ale ako hovorí jeden múdry Kazateľ: Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu.
Nám po piatich rokoch prišla chvíľa, aby sme si urobili voľný piatok, dali sme zarobiť holičovi či kaderníčke, obliekli sme si na seba niečo pekné a vybrali sa sem do tohto mesta. Pred 30. rokmi sme v doprovode rodičov bojovali o prijatie (niektorí tento bod preskočili), aby sme tu potom zažili 5 rokov a veru určite nezabudnuteľných 5 rokov. Ak by sme boli stromami a nie ľuďmi a niekto by sa azda pozrel na naše letokruhy, čo by videl v období rokov 1993 – 1998? Rád by som na to mal nejakú zaujímavú, múdru a určite aj vtipnú odpoveď.
Je však viac než jasné, že v prípade tých ľudí, ktorí prišli dnes sem a tiež tých ktorí sa k nám pridajú v priebehu dňa, môžem s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tvrdiť, že toto letokruhové päťročie na kmeni našich stromov je najpevnejšie a určujúce pre roky nasledovné. Tu sme sa stávali ľuďmi. Áno sem-tam sa … možno … udiala … jedna či dve … no dobre, tri … nečakane ... prudké … exotermické … reakcie a niekomu z nás študentov či z učiteľov bolo z toho horúco.
Nevadí – ako často vraví moja dcéra a mne vtedy tlačí ručičky tlakomera do červených čísel. Nevadí, spolu sme sa tými rokmi plavili ako oceánom od ostrova k ostrovu. Vedno sme po piatich rokoch doveslovali do cieľa plavby. Na tom brehu sme hrali už každý sám za seba. Alebo nie? Ostali sme predsa len zviazaní neviditeľnými povrazmi priateľstva, lásky, prajnosti či dobrej vôle. Vzdialení ale predsa nesúci niečo, čo nám bolo dané ako poslom v tomto svete, nech už by sme v ňom zašli kdekoľvek, trebárs aj k tomu plotu na jeho konci.
Nie všetkým nám bolo dopriate postaviť sa po 5., po 10. či po 25. rokoch dnes ku bránam tejto inštitúcie.
Ako vzdať hold jednému z tých súputníkov, ktorý k nám patril, ktorý by tu bez pochýb bol dnes s nami, no nemožno mu už stisnúť ruku, objať, pozdraviť? Ako si pripomenúť jedného z nás? Ako to urobiť vďakou a pokorou voči Tomu, ktorý nás vyviedol na svetlo sveta a ktorý Mura i nás vyslal do tohto sveta?
Čo nám Mura pripomenie? Čo poteší srdce? Čo vyjadrí radosť zo života, ktorú sme kedysi mali práve tu? Má zmysel ešte niečo robiť? Prečo práve strom? Prečo jabloň?
Nasleduje veta v nemčine.
„Wenn ich wüsste, dass morgen die Welt unterginge, würde ich heute noch ein Apfelbäumchen pflanzen.“
"Keby som vedel, že zajtra príde koniec sveta, ešte dnes by som zasadil jabloň."– Uvedený citát údajne vyriekol jeden nemecký augustiánsky mních. Vraj istý … Martin Luther.
Dôležité posolstvo tejto vety znie: má zmysel robiť veci v ktorých nehľadám iba svoj skorý osobný prospech. Má zmysel robiť veci, ktorých naplnenie dnes nevidím. Má zmysel kráčať i keď cieľ je skrytý za obzorom.
Minulý víkend som v rádiu započul PR rozhovor so zástupcom istého obchodu. Vraj najlepší čas na zasadenie stromu bol pred 20. rokmi a druhý najlepší čas je práve dnes. Využijeme dnes ten múdry čas. Takto poďakujeme za prežité roky tu na EGT. Poďakujeme za spoločnú plavbu. Vzdáme hold človeku, ktorý vesloval usilovne s nami a v posádke udržiaval za každých okolností povznesenú náladu.
Nech tí čo pôjdu okolo, potešia svoje oči krásou kvetov tejto jablone. Nech ich vôňa prevonia každú jar. Nech jabloň prináša ovocie mnohé a mnohé roky. Nech svojim krásnym životom pripomína život človeka, za ktorý sme aj my dnes vďační.
A aby som do toho vniesol stopu Murovho praktického umu, poviem ešte jedno prianie.
Nech je tých jabĺk vždy dosť a nech sú dobré na fajnovú jablkovicu.
Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu.
Zasaďme preto teda spolu túto jabloň.
Pavol Országh-Hviezdoslav
Stesky
Na môjho žitia cestu krátku
(1)
Na môjho žitia cestu krátku, ó, nebies svetlá! svieťte mi, jak svietili ste od počiatku; ináče blud-trud na zemi. Keď vy tak k púti sviecate, tu noha nemôž’ zmýliť cieľa; a len zriem nebo hviezdnaté, i duša vo mne zdvíha kriela.
(2)
Povädli vence lúčin. Polí bohatstvo zmrhal ľudský plen, Zem strniskom: až srdce bolí: veď každým stonkom bodá veň. Sám potok plače u hate; vtač z hájov s kviľom uletela… Len vidím nebo hviezdnaté, i vo mne duša dvihne kriela.
(3)
Na vzchode leda slnko zbronie, už líc mu ruže opadli. Tak vtrhol podzim, pred ním tône a za ním valiace sa hmly; i zúri v divom záchvate, až drglí svet a mraky trieľa… Len prezrie nebo hviezdnaté, mi duša už-už rozpne kriela.
(4)
Tiež prežil ruch som jara-leta, jas; v pustej dumám jeseni. Čas-víchor listvu zo mňa zmetá, som znavený i strápený; zrak jakby hľadal úvrate, a srdce spočinku si želá… Len spatrím nebo hviezdnaté, už duša upravuje kriela.
(5)
Veď aké nepuknú tu pásky? Čo strvá v zemskom údolí? Niet tepla v ňom, bo niet v ňom lásky, niet svetla, bo noc vrcholí, v nejž hriech si dvorí rohate, kainské blýskajú sa čelá… Len zhliadnem nebo hviezdnaté, a duša rozprestiera kriela.
(6)
Ó, zhovej, dušo nedočkavá, bár na suchej smúť paruti; si cudzia tu, si sťahovavá! Raz stane sa ti po chuti: len tajná ruka dvierka tie odchýli klietky tíško, tela… i azda v nebo hviezdnaté ťa vznesú tvoje svižné kriela.
(7)
Na môjho žitia cestu krátku, ó, svetlá nebies! svieťte mi, jak sviecali ste, do ostatku; tma ináč, zvrat-pád na zemi. Keď vy tak k púti sviecate, tu noha nemôž’ stratiť cieľa; a len zriem nebo hviezdnaté, už vo mne duša skúša kriela.
Pri hrobe
Priatelia,
hrob blízkeho človeka, hrob môjho priateľa je i mojim hrobom. V každom človeku, ktorý zomrel, umrie aj kus z nás a pri našom spolužiakovi a priateľovi Murovi to nebolo a nie je inak.
Tieto slová zneli na tomto mieste aj pred piatimi rokmi. Dnes platia rovnako. Nič sa nezmenilo. Možno nejaká vráska pribudla či šedivý vlas. Dakto z nás dokonca vraj možno zmúdrel. Dnes nevieme, ako ďaleko dôjdeme po vlastných. Dohráme celých pomyselných 90 minút? Stiahne nás tréner už cez polčas?
Nech nás teší, že Ten, ktorý nás postavil do tohto zápasu, nám zároveň plne dôveruje. Vie, čo robí a vie prečo o robí. Skúsme mu dôverovať. Stojí to za to. Na našej strane je totiž Ten, ktorý porazil smrť. V zápase nie sme za žiadnych okolností ponechaní sami na seba.
Dnes pokračujeme v tradícii veršov pri hrobe. Sám som to pri skúške nedal ani doma bez svedkov, pretože mi zvieralo hrdlo a nejaká tekutina mi rozmazávala zrak. Pavol Orshágh to dal totiž na pána aj v týchto veršoch. Prejdeme nimi spolu. Takto to zvládneme. Báseň Na môjho žitia cestu krátku zo zbierky Stesky.
Starozmluvný Kazateľ, ktorého slová som dnes už citoval pri sadení stromu, píše ďalej v 3. kapitole takto:
11 Boh všetko krásne urobil vo svojom čase, aj večnosť dal ľuďom do mysle, ale dielo, ktoré Boh koná, človek od začiatku až do konca nevystihne.
12 Spoznal som, že nie je pre nich nič lepšie, ako sa radovať a konať vo svojom živote dobro.
13 Aj to, ak niekto môže jesť a piť a zakúsiť dobro popri svojej námahe, je Boží dar.
14 Spoznal som, že všetko, čo Boh koná, trvá naveky. Nemožno k tomu nič pridať ani z toho nemožno ubrať, Boh tak urobil, aby sa ho ľudia báli.
15 Čo je, je už dávno. Čo má byť, bolo už dávno. Boh však znovu vyhľadáva, čo sa pominulo.
Tak ako Boh vyhľadáva toho, ktorý sa stratil našim očiam, máme nádej, že v Kristovi rovnako vyhľadáva i nás, či už dnes, ale napokon aj potom, keď sa pominieme očiam tohto sveta a ľuďom tohto sveta.
Modlitba
Minule sme zauvažovali na tým, že zastavenie nad Murovým hrobom by sme mohli uzavrieť tým, že si vychutnáme v pokoji jednu cigaretu.
Takže nech sa páči!
In the loving memory of the precious presence.